Mám city k niekomu. Tento človek sa mi z dôvodov, ktoré neviem vysvetliť, neustále vynára v mysli. Vzťah medzi nami nemá šancu. Nemohol by mi dať to, čo by som si želal, a ja by som mu nedokázal dať to, čo by potreboval. Viem to. Je hlúpe a trápne znova a znova si v mysli prehrávať ten večer. Ale robím to.

Možno ide len o limerenciu, obsedantné zaľúbenie, pri ktorom túžba predbieha skutočného človeka. Môže sa podobať láske, no je to mimovoľný stav — niečo, čo sa človeku prihodí, nie niečo, pre čo sa sám rozhodne. Mám podozrenie, že práve limerencia ma vohnala do unáhleného manželstva.

Možno to však predsa len nie je limerencia. Možno som jednoducho stretol veľmi milého človeka, v ktorého spoločnosti mi bolo dobre a s ktorým som pocítil nečakané spojenie.

Nadväzovať vzťahy mi už dlho robí ťažkosti. Ako dieťa som sa trápil s čítaním sociálnych signálov a s vcítením sa do druhých a tieto ťažkosti zaťažovali moje priateľstvá. Nakoniec som zistil, že je pre mňa jednoduchšie byť sám. Úzkosť a osamelosť som utišoval hudbou, buď hraním na violončelo, alebo počúvaním nahrávok klasickej hudby. Takto to pokračovalo veľkú časť mojich tínedžerských rokov.

Dvadsiatku a tridsiatku som prežil v newyorskej štvrti East Village, kde som mal mať bujarý milostný život. Namiesto toho som každému, kto o mňa prejavil romantický záujem, ukázal dvere. Nezáväzné a anonymné stretnutia mi vyhovovali oveľa viac, pretože odo mňa nič nevyžadovali.

Okolo štyridsiatky som konečne stretol niekoho, kto bol inteligentný, zaujímavý a zábavný — a ešte aj pekný. Bol som presvedčený, že spolu môžeme prežiť skvelý život. A tak sa začalo obdobie radosti a veľkej náklonnosti. Jeho smrť po necelých dvoch rokoch spoločného života ma zdrtila. Nestratil som len partnera. Prišiel som aj o pevnú pôdu pod nohami, ktorú som len nedávno našiel.

Vyše dvadsať rokov potom som ignoroval svoje srdce. Presťahoval som sa do Košíc a naučil som sa základy slovenčiny. Neskôr, keď som sa vrátil do Spojených štátov, založil som dva podniky. Jeden spektakulárne zlyhal, zatiaľ čo druhý bol dosť úspešný na to, aby ma živil šestnásť rokov, až do dôchodku.

Keď som sa blížil k sedemdesiatke, zdalo sa, že sa moje šťastie obracia. Stretol som sa osobne s človekom, s ktorým som si desať rokov dopisoval. Po krátkych zásnubách som sa oženil. Po krátkom manželstve som sa rozviedol. Nádeje, ktoré som do tohto vzťahu vkladal, ho neprežili. Bolesť a sklamanie spôsobili, že som sa citovo opäť uzavrel.

Potom som stretol Klausa.

Začalo sa to ako priateľské posedenie, pri ktorom sme sa všetci spolu zhovárali. Postupne sa spoločný rozhovor rozvoľnil na menšie debaty a pre mňa sa z toho stalo niečo intímne, dokonca romantické. Držali sme sa za ruky a rozprávali sa a ja som mu jemne pobozkal ruky. Napokon sme sa pobozkali aj na ústa. Zistil som, že bozkávanie jeho rúk bolo oveľa nežnejšie než bozkávanie na ústa. Bozky na ústa boli cieľom; držanie za ruky a rozhovor boli cestou.

Ten večer mi pripomenul, aké je to byť niekomu blízky.

Vrátil som sa do dediny Osturňa plný nádeje na to, čo mi život môže priniesť. Pravdepodobnosť, že stretnem niekoho takého v dedine — alebo vôbec v tomto kraji — je však malá. Tak čo mám teraz robiť? Čo mám robiť?

Je to limerencia, alebo jednoducho spojenie s niekým, ktoré mi bolo príjemné? Možno trochu z oboch. Keďže Klausa už pravdepodobne nikdy neuvidím, na tom rozlíšení vlastne nezáleží. Dôležité je, čo mi ten večer ukázal: nie som taký uzavretý, ako som si myslel. Stále ma dokáže dojať iný človek. Stále môžem túžiť po blízkosti, nežnosti a jednoduchej úteche, ktorú prináša držanie niekoho za ruku. Neviem, čo — ak vôbec niečo — príde ďalej. No prvýkrát po dlhom čase už nie som istý, že nepríde vôbec nič.

What began as a friendly gathering, all of us chatting together, gradually loosened into smaller conversations and then, for me, into something intimate, even romantic. We held hands and talked, and I gently kissed his hands. Eventually we kissed on the lips. Kissing his hands was far more tender than kissing him on the mouth. The mouth kisses were the destination; the hand-holding and conversation were the journey.

That evening reminded me what it feels like to be close to someone.

I returned to the village of Osturňa full of hope for what might come my way. Yet the likelihood of encountering such a person in the village—or in the region, for that matter—is low. So what do I do now? What do I do?

Is it limerence, or simply a connection I enjoyed? Perhaps it is a little of both. Since I will probably never see Klaus again, the distinction hardly matters. What matters is what that evening revealed: I am not as closed off as I thought I was. I can still be moved by another person. I can still want intimacy, tenderness, and the simple comfort of holding someone’s hand. I don't know what, if anything, comes next. But for the first time in a long while, I am no longer certain that nothing will.